Keď sme iní

Tá chvíľa - keď sa vám všetko zdá zrazu inak. Každodenne a predsa inak. Zázračne. Keď dážď nie sú iba kvapky vody, ale dar zhora prinášajúci úrodu. Vzrušene hovoríte o tom ako krásne vonia, kým iní akoby necítili tú príchuť niečoho zázračného. Či Boh pridal novú príchuť?

Keď si všimnete ako kvety zafarbili dvor, ktorý sa teraz podobá dúhe. A pritom je to váš vlastný dvor. Či Boh používa novú paletu farieb?

Keď cítite vánok, ktorý niečo v sebe nosí. Niečo osobné. Akoby pohladenie duše. Či dovtedy Boh neobjímal?

Keď si všimnete v ľuďoch niečo, čo tu stále je. A predsa niečo nové. Otcove vrásky, ktoré skrývajú bohatstvo vášho vlastného života. Mamin stisk ruky, keď odchádzate.

Všimnete si susedu, ktorá nosí kyticu kvetov a pritom si nenápadne upravuje rozcuchané vlasy, (ktoré vietor upravil ako chcel) kým podáva kyticu...vám.

Všimnete si starenku a jej rozsvietené oči, kým sa zjavujú vrásky, ktoré nie sú znakom staroby, ale úsmevu, keď vyslovíte obyčajné „dobrý deň“... a odvtedy starenka tak často ide okolo vášho domu. A príde chvíľa, keď si to všimnete. Zázračný okamih. Či Boh dovtedy neposielal takých ľudí do našej cesty? Chlieb v tej chvíli tak krásne vonia a chutí ako najdrahšia delikatesa. Či môj každodenný chlieb bol dovtedy horší ako chlieb iných?

V tej chvíli spíte menej a viac snívate...s otvorenými očami. Či Boh dovtedy nedával vízie?

V tej chvíli hovoríte „milujem ťa“ a nepredpokladáte, že to už vaša láska vie. Či sa vám Božia láska dovtedy nezjavila v takej podobe?

V tej chvíli je všetko zrazu inak. Či Boh všetko zrazu zmenil? Neverím.

Zázračná chvíľa je tá, keď sme iní my.

Anna Pintír